Naplánované akcie

Konalo sa v ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka v Šintave, ktorá je spoluorganizátorkou tejto celoslovenskej súťaže. 

Všetkých prítomných privítal riaditeľ školy PaeDr. Martin Bodis, ktorý vo svojom úvodnom slove povedal, že je rád, že sa do 9. ročníka zapojilo 784 súťažiacich zo všetkých krajov Slovenska. Ich práce hodnotila komisia, predsedom ktorej bol vedúci katedry SJL FF UKF v Nitre prof. PaeDr. Ľubomír Kralčák PhD. 

Naša škola sa tento rok zapojila do výtvarnej a literárnej časti tejto súťaže. Výtvarné práce tento rok nezískali žiadne ocenenie, ale napriek tomu zdobili vstupné priestory organizujúcej školy.

Zato v literárnej časti naša škola výrazne bodovala. Zásluhou žiačky 5. ročníka Zuzany Kováčovej, ktorá vytvorila literárnu prácu na tému Spomienky na minulosť. Vo svojej kategórii žiakov 5. - 7. ročníka ZŠ s ňou získala krásne 2. miesto. Odmenená bola diplomom a vecnými cenami. 

Vyhodnocovacej slávnosti sa zúčastnila spolu s Mgr. Zuzanou Gubáňovou, ktorá ju na súťaž pripravovala. 

Obidve si zaslúžene užívali príjemnú atmosféru, spestrenú kultúrnym programom v podaní žiakov miestnej materskej i základnej školy a speváckeho zboru Rozmarín, pôsobiaceho pri MO Matice slovenskej v Šintave.

O dobrú náladu sa postarali aj študenti Obchodnej akadémie v Šuranoch, ktorí na túto príležitosť nacvičili divadelné predstavenie Svätoplukova nevesta. 

Sprievodnými akciami tohto podujatia boli aj tvorivé aktivity a prednášky, pripravené v jednotlivých triedach školy. 

Organizátori si od návštevníkov vyslúžili pochvalu nielen za výbornú organizáciu celého dňa, ale i za chutné občerstvenie, ktoré pre nich pripravili. 

Súťažnú prácu Zuzany Kováčovej uvádzame v plnom znení. 

 

Zuzana Kováčová, 5.ročník, Základná škola s materskou školou Horné Otrokovce 137, 920 62

 

Spomienka na minulosť – Život s Laurou

„Hej, nechaj ma!“ to sú posledné slová, ktoré si pamätám, že som stihla vysloviť alebo skôr vyšteknúť. Kde to som? A prečo je tu taká tma? Vôbec ničomu nerozumiem a priznám sa, trošku mám aj strach.

Niekto otvoril škatuľu, v ktorej som bola a ja som uvidela žiaru svetla.

„Kto ste?“ okolo mňa stáli neznámi ľudia. Mali otvorené oči do široka a pozerali sa na mňa, akoby som mala niečo na tvári. Tak som sa na nich tak pozrela aj ja. Z ničoho nič sa začali smiať. Nechápala som. Kto sú?

„To je tvoja nová rodina.“ ozvalo sa za mnou.

„A ty si zas kto?“

„Ja som Lena. Som ich mačka.“

„Ty a mačka? Veď vyzeráš ako pudlík.“

„No, tak to ďakujem za pochvalu,“ povedala ironicky a obrátila sa mi chrbtom.

„Je trochu háklivá,“ dobehol ku mne sivý obrovský pes. Strašne som sa ho zľakla.

Vzápätí  ma nejaké malé dievča zdvihlo na ruky a vraví: „Ahoj. Ja som Laura. Ty budeš Nela, dobre?“

Hoci neviem ako, hneď som bola veselšia. Dievčatko, teda Laura, ma vzala na ruky a po chvíli maznania ma položila na zem a odkráčala. Keď sa za mnou vrátila, v ruke držala dáku guľatú vec. Laura sa zohla ku mne a povedala: „To je tvoja nová lopta. Poď, budeme sa s ňou hrať.“

Už v ten deň som pochopila, že z nás budú najlepšie kamarátky. Hneď ráno na ďalší deň sme išli na prechádzku do lesa. Bolo tam krásne. Dokonca ma tam naučila pár trikov. A celú cestu mi hádzala loptičku.

Keď sme sa vracali domov, stala sa tá vec. Ona mi hodila moju novú loptu do rieky. Keď som sa po ňu rozbehla, začala na mňa kričať. Ale cez šum rieky som jej vôbec nerozumela. Myslela som si, že ma povzbudzuje alebo sa hráme na čas a ona ho odratáva. Tak som za tou loptou do tej rieky skočila. Snažila som sa loptu zachytiť, no silný prúd vody ma unášal.

 Laura sa rozplakala. Keď som ju videla, pochopila som, že niečo nie je v poriadku. Ale čím ďalej ma rieka unášala, tým slabší bol krik a plač Laury.  A po chvíli som ju už ani nevidela.

Keď ma rieka konečne vyplavila na breh, vôbec som to tam nepoznala. Otriasla som si svoj premočený kožúšok a priznám sa, trošku som si zafňukala. No a potom, potom som sa poobzerala po neznámej krajine. Bolo to tam prekrásne.

Fňukania bolo dosť! Som múdry pes. Začala som hľadať cestu späť. Išla som popri toku rieky, až som sa dostala tam, kde som Lauru naposledy videla. Ale cestu ďalej som si už nepamätala. Musela som teda zostať aj cez noc. Bola tam strašná zima a ešte k tomu som bola mokrá. Na hrudi ma tlačil taký zvláštny pocit. Myslím, že to bol strach. Strach, že moju Lauru už nikdy neuvidím.

 Ale ráno, keď som sa zobudila, pri mne už stála Laura, zobrala si ma na ruky, kde som sa cítila najbezpečnejšie. Našťastie to všetko dobre skončilo a ja som sa vrátila domov.

 

Napísala Mgr. Helena Herbstová